Jedného dňa mi Ivica Ďuricová, moja obľúbená slovenská spisovateľka, napísala, aby som si prečítal jednu poviedku a povedal, čo si o nej myslím. Poviedka s názvom Nádej zomiera posledná totižto zahviezdila v prestížnej súťaži Martinus Cena Fantázie 2019 a Ivica sa s ňou prebojovala medzi TOP 5 finalistov v kategórii sci-fi.

Poviedku nájdete spolu s ďalšími finálovými v zborníku s názvom Fantázia 2019, ktorý si môžete kúpiť napríklad na Martinuse.

Čím som sa do poviedky viac začítal, tým som začal s údivom zisťovať, že jej hlavnú postavu dôverne poznám. Moje prekvapenie autorka potvrdila, hlavná postava je skutočne inšpirovaná mnou! Je mi veľkou cťou. Želal som si, aby ste si poviedku mohli prečítať aj vy. Po dohode s autorkou a so súhlasom organizátorov súťaže si teraz celý text môžete prečítať tu u mňa na blogu.

Nádej zomiera posledná

„Čo je to vedomie?“ spýtalo sa tenkým hláskom dvanásťročné dievčatko.

Mali sme možno hodinu, kým nás objavia. Sedeli sme v  pracovni mojej kolegyne a  z  diaľky k  nám doliehali zvuky hromu. Vonku sa poriadne blýskalo. Celé toto temné počasie vo mne vyvolávalo dojem blížiacej sa katastrofy, hoci ony dve boli celkom pokojné. Neuropsychologička Diana aj moja vnučka Hope.

Dodnes ma fascinovalo, ako sme jej dokázali spolu s  dcérou vybrať také výstižné meno, hoci sme netušili, čo z  nej vyrastie. Mala iba dvanásť rokov, no môj najvyšší akademický titul bol pri nej len zdrapom papiera. Veľmi rýchlo to pochopili aj Diana, Wolf a  Stella. Oni bola naša jediná nádej, ako ešte zvrátiť blížiace sa lynčovanie a  ušetriť život tohto nevinného dieťaťa.

Diana sa na moment zahľadela na svoj diplom z  neuropsychológie, ktorý získala na prestížnej londýnskej univerzite a  ktorý jej už 10  rokov hrdo visel na stene. Potom si vzdychla, akoby bola opäť iba začínajúca študentka na prvej ťažkej skúške a  pustila sa do vysvetľovania: „V  mozgu sú dve úrovne – vedomie a  podvedomie. S  vedomím vieme aktívne pracovať, s  podvedomím oveľa ťažšie. Podvedomie má úžasnú schopnosť zapamätať si elementárne vzorce správania sa, vďaka čomu nám dennodenne umožňuje vykonávať väčšinu činností na autopilota. Má to však aj svoju tienistú stránku. Čokoľvek tam máme ,zapísané‘, či už pozitívne, alebo negatívne, sa premieta do nášho života situáciami, v  ktorých sa podvedome správame podľa týchto vzorcov.“

„Viete mi dať konkrétny príklad?“ spýtala sa moja vnučka so záujmom aj s  akýmsi potmehúdskym úsmevom na perách. Už som vedel, že keď sa takto usmieva, niečo mi chce ukázať, no spôsobom akým to pochopím ja, nie ona. Pretože ona už chápala všetko úplne dokonale.

„Príklad…“ zamyslela sa Diana. Potom zo seba rýchlo vychrlila pár na oko zložitých viet: „Keď si vyberáš džús, rozhoduješ sa vedome. Buď chceš pomarančový, alebo jahodový. Je to jednoduché. Vieš odôvodniť, prečo si si vybrala jahodový. Pretože si naň mala práve v  tej sekunde chuť. Toto rozhodnutie nevychádza zo žiadnych predchádzajúcich skúseností ani zážitkov. Keď si naopak vyberáš životného partnera, rozhoduješ sa podvedome. Často nevieš odôvodniť, prečo si si vybrala konkrétneho človeka. Niečo ťa k  nemu priťahuje, ale nevieš čo. Tento partner ťa však po čase raní a  odíde. A  urobí to aj ďalší a  aj ten ďalší. Nerozumieš prečo. Tvoje rozhodnutie však vychádza z  tvojich predchádzajúcich skúseností a  zážitkov. Ako dieťa si videla doma vzorec rodičov, ktorí sa rozviedli. Otec opustil matku a  ty ako malé dieťa, ktoré sa ešte len učí, ako funguje svet, si si do podvedomia zapísala, že muž ženu skrátka po čase opustí. Preto si neskôr podvedome vždy vyberieš muža, ktorý ťa po čase opustí, funguješ totiž na autopilota, ktorým je tvoje podvedomie.“

Keď Diana dorozprávala, Hope sa znova usmiala. „Takže to, čo mám zapísané v  podvedomí, je mi neprístupné a  je to nemenné?“

Diana pokrútila hlavou. „Vzorce, o  ktorých som hovorila, sú vlastne určité neurónové spojenia. Tie sa dajú počas života rozpájať a  spájať, prístup k  nim je však pomerne náročný. Existujú na to určité psychologické techniky. To už je ale asi príliš náročná téma,“ uzavrela svoj krátky monológ.

V  tom momente som sa musel usmiať ja. „Diana, pre toto dieťa nič nie je náročné,“ povedal som. Mala voči mne rešpekt ako voči rektorovi univerzity, takže nič nepovedala. No videl som jej v  očiach, že o  mojom výroku silno pochybuje.

Hope nepochybovala o  ničom. Iba sa zhovievavo usmievala a  premýšľala, ako tento dataset spracuje tak, aby ho pochopila aj pochybovačná myseľ bežného človeka.

„Tvrdíte teda, že zlé vzorce zapísané v  podvedomí môžem počas života pomocou neuropsychologických techník meniť na pozitívne a  tie pozitívne mi naopak budú dlhé roky slúžiť a  v  dobrom ovplyvňovať môj život?“ Dvanásťročné dieťa kládlo skúsenej vedkyni otázky, akoby spolu sedeli v  diskusnom paneli na odbornej konferencii. Priviedol som ju sem, aby Diana preskúmala jej myseľ, miesto toho sa zdalo, že Hope skúma tú jej. Nebolo to však nič zvláštne, čo by ma po dvanástich rokoch s  touto výnimočnou malou bytosťou ešte dokázalo prekvapiť.

„Áno, zjednodušene to môžeme povedať aj tak,“ pritakala Diana.

Hope sa pery skrútili do spokojného úsmevu, vyzerala chvíľu ako mačka v  Alicinej krajine zázrakov. „Presne to som chcela počuť,“ povedala. Netrvalo ani sekundu, kým Diane položila ďalšiu otázku: „Dobre, teraz mi, prosím, povedzte, či je pravda, že ak milujem svojich rodičov, mám túto lásku k  nim prirodzene zakódovanú v  podvedomí? Udialo sa to automaticky, pretože ma od detstva milovali, viedli ma, venovali mi všetku pozornosť a  lásku a  ja som sa toto všetko od nich naučila a  zapísala si to do podvedomej časti mozgu, ktorá riadi moje bežné každodenné rozhodnutia ako autopilot? Premýšľam správne?“

„Áno,“ odvetila Diana a  pomrvila sa na stoličke. Jej nervozita narastala. „Martin, si si istý, že tvoja vnučka má len dvanásť rokov?“ obrátila sa na mňa.

Nemohol som inak, iba sa schuti nahlas zasmiať. Malá Hope sa zasmiala so mnou. Náš smiech vyrušil Wolfa, ktorý práve zdvihol hlavu od počítača. Odpojil si rozhranie, ktorým sa napájal na  internet, aby mu trochu viac zosilneli ľudské zmysly a  mohol nás vnímať ušami aj očami.

„Ako sme na tom?“ spýtal som sa ho ustarane.

„Paradoxne celkom dobre,“ odvetil bioinformatik z  našej fakulty. Bol to najmladší profesor na  univerzite, mal iba 29  rokov. Wolf so mnou pracoval na otázke využívania biologického materiálu na ukladanie dát. Mal som ho rád, ten chlapec mal iskru v  oku a  sám seba nazýval biohackerom. Dnes mal však oveľa ustaranejšiu náladu ako zvyčajne. „Šéfe, neviem sa dostať k  určitým kamerám, akoby ich napadol vírus. Vidím davy na námestiach, ale nevidím, kam sa pozerajú. Je to divné, pretože zrazu ostal všade akýsi pokoj, zúrivé skandovanie ustalo a  zmizli aj mnohé transparenty s  nápismi ako KILL HOPE.“

Diana pozerala na Wolfa s  miernou úľavou, Hope si ho vôbec nevšímala. Stále sa mi zdalo, že si napriek svojej obrovskej inteligencii neuvedomuje hrozbu, ktorú pre ňu predstavujú ľudia tam vonku. Miesto starostí o  svoj život sa starala o  prežitie môjho kocúra. Vyčítavo sa ma spýtala, či som mu dnes už dal žrať. Blake ale musel počkať, teraz sme mali na práci dôležitejšie veci.

Všetko sa to začalo približne pred týždňom. Ústavný súd uzatváral proces s  robotom, ktorý zabil človeka v  sebaobrane. Súd dal prvýkrát za pravdu umelej riadiacej jednotke a  ľudia po celom svete sa vzbúrili. Nadvláda strojov. Ľudská rasa v  ohrození. Kto je zodpovedný za tento šialený vývoj? Budú z  nás novodobí otroci? Matrix sa stáva realitou. To všetko boli novinové titulky, ktoré doslova zaplavili internet v  priebehu niekoľkých hodín. Rozhorčenie narastalo aj na sociálnych sieťach. Do ulíc sa ale davy nahrnuli až po tom, čo vyšiel článok o  mojej vnučke. Z  bulvárneho plátku sa rýchlo dostal až do serióznych médií a  vyvolal doslova davové šialenstvo. Rôzne organizácie vypisovali šialené odmeny pre toho, komu sa podarí zabiť moju malú Hope. Naše tajomstvo sa dostalo na svetlo sveta a  ja som netušil ako. Musel nás zradiť niekto z  rodiny, o  výnimočných schopnostiach mojej vnučky totiž vedelo len niekoľko ľudí. Bulvár, peniaze, strach, zbabelosť. Príčin mohlo byť mnoho. Teraz už ale nemalo zmysel plakať nad rozliatym mliekom, bolo treba konať.

Hope akoby vycítila moje narastajúce obavy. Rozhodla sa pokračovať v  načatej debate. Tentokrát sa obrátila na Wolfa, ktorý už bol zasa ponorený do vôd internetu. „Pán profesor, teraz keď už viete, kto som, skúste mi povedať, ako vám moja existencia zapadá do vašej skladačky.“

Wolf znovu zdvihol hlavu od počítača a  chvíľu mlčal. Jeho prelomový výskum ešte neuzrel svetlo sveta, no teraz mal pred sebou priam živý dôkaz toho, že sa nemýlil. Bol nadšený a  vydesený zároveň. „V  podstate je to jednoduché,“ začal. „Donedávna sme si mysleli, že využívame iba približne 10  % našej DNA a  zvyšok je v  tele navyše. Dokonca existujú pomenovania ako ,junk DNA‘. Skrátka bordel. Tento ,bordel‘ má ale, zdá sa, presne tú úlohu, ktorú som predpovedal.“

„A to je?“ prerušila ho Hope nedočkavo.

„Skladovanie dát,“ odvetil sebavedomo.

„Skúste mi to viac vysvetliť,“ nabádala ho Hope, hoci som vedel, že moja vnučka žiadne jeho vysvetlenia nepotrebuje.

„Keď vedci študovali úlohu odpadovej DNA, dlho nevedeli prísť na jej funkciu. Pozorovaním ale zistili, že čím viac odpadovej DNA organizmus má, tým väčšia je jeho diverzita pri reprodukcii. Človek jej má najviac. Zrejme preto sme sa vyvinuli na najinteligentnejší druh na Zemi. Toto zistenie nám síce dalo odpoveď na otázku prečo, ale nedalo nám odpoveď na otázku ako. Tú si nám dala až ty pred pár dňami.“

Spomenul som si, aký ostal Wolf ohromený, keď som ho prvýkrát zavolal k  nám do prázdninového domu pánu Bohu za chrbtom, aby sa stretol s  Hope. Bolo to krátko po tom, ako vyšiel prvý bulvárny článok a  ja som pochopil, že nemáme veľa času, kým príde k  masívnym vzburám. Nálada v  spoločnosti k  nám nebola priaznivá. Hneď v  ten deň ráno sa na našich garážových dverách prvýkrát objavil nasprejovaný nápis KILL HOPE. Vydesil som sa, odviezol som vnučku preč na bezpečné miesto a  začal hľadať pomoc.

Wolf prišiel takmer okamžite. Chcel vidieť ten zázrak na vlastné oči. Keď sa ho Hope prvýkrát dotkla a  naživo mu ukázala aktívny transfer dát medzi dvomi organizmami len pomocou dotyku, takmer odpadol.

V  ten deň sme ešte všetci spolu sedeli na záhrade prímorského domčeka, dýchali soľou a  rybami nasiaknutý vzduch a  smiali sa na našich akademických historkách so študentmi. Hope sa hojdala na záhradnej hojdačke a  neustále odo mňa drankala zmrzlinu. Napriek jej kapacite bola stále v  tele dvanásťročného dievčaťa so všetkou roztopašou. Ľúbil som ju. Tak veľmi ako len starý otec môže ľúbiť svoju vnučku. Nevedel som si predstaviť, že by som o  ňu mal prísť.

Táto myšlienka ma vtiahla späť do reality. „Wolf, prosím ťa, skús Diane a  Stelle povedať viac o  tvojom výskume, aby boli v  obraze,“ vyzval som ho.

Stella sa k  nám pridala na poslednú chvíľu, predstavovala ale dôležitú súčasť skladačky. Historička so špecializáciou na dejiny okultizmu sem zdanlivo nepatrila, no ja som vedel, prečo som ju zavolal.

Wolf venoval obom krátky pohľad, potom sa zahľadel do steny a  spustil svoj nemožný vedecký prejav. „Experimenty s  cieľom ukladať dáta na biologický materiál sú pomerne staré. Pristúpilo sa k  nim v  čase, keď sme pochopili, že výpočtová kapacita všetkých existujúcich „plechových“ úložísk časom jednoducho prestane stačiť. Darmo sme mali plantáže serverových skríň za polárnym kruhom, v  púšti a  všelikde inde, technológie sa totiž začali rozvíjať takou rýchlosťou, že sme už ďalšie nestíhali stavať. Enormné množstvo dát bolo potrebné niekde ukladať a  sieťovať tak, aby sme na to vynakladali čo najmenšie úsilie. Preto sme miesto pevných diskov začali testovať rôzne baktérie a  rastliny. Niektorí vedci však mali aj oveľa šialenejšie nápady.“

Môj mladý kolega sa na moment odmlčal. Vedel som, že pri zmienke o  šialených nápadoch myslel na seba. Keď prestal uvažovať nad tým, či zo seba môže verejne urobiť blázna, pokračoval.

„Keď som sa dostal k  výskumu odpadovej DNA, začal som premýšľať, či by toto obrovské množstvo zdanlivo nepotrebného biologického materiálu nemohlo byť úložiskom dát. Všetky moje teórie a  výskumy prebiehali v  teoretickej rovine, až kým som nestretol Hope. Až ona mi povedala, že tieto čiastočky nás samých už úložiskom dát dávno sú…“

Hope sa pomrvila na stoličke a  na moment sa uprene zahľadela Wolfovi do očí. Mal som pocit, že si odovzdávajú informáciu, o  ktorej sme my ostatní nemali vedieť.

Diana mlčky sedela za svojím stolom so stisnutými perami a  Stella, naklonená k  nám, fascinovane počúvala. Bol čas zapojiť ju do našej malej súkromnej odbornej konferencie.

„Stella, nepripomína ti to niečo? Zdroj informácií priamo v  nás?“ nadhodil som jej rukavicu.

Zoširoka sa usmiala a  svoje plavé vlasy pohodila zo strany na stranu. „Už som si myslela, že sa nikdy neopýtaš!“ Potom vstala, prešla sa po miestnosti a  položila všetkým prítomným otázku ako správna učiteľka: „Kto v  tejto pracovni už niekedy počul o  Akašických kronikách?“

Zodvihli sa iba dve ruky. Prvá bola samozrejme Hope s  jej šibalským úsmevom na perách. Druhý som bol ja, i  keď moje poznatky k  tejto téme boli značne čerstvé.

„Dobre, vysvetlím,“ pokračovala Stella. „Akašické kroniky alebo aj Akašické záznamy sa v  dejinách objavujú takmer od nepamäti. Dodnes o  nich neexistuje žiadny vedecký dôkaz, aj keď sme podľa môjho názoru vďaka tejto krásnej malej dáme veľmi blízko.“

Na moment prestala, pozrela sa s  láskou v  očiach na Hope a  srdečne sa usmiala. Potom sa opäť pustila do vysvetľovania: „Akašické záznamy je termín veľmi známy v  ezoterických alebo, ak chcete, v  okultných kruhoch. Sú opisované ako súhrn všetkých udalostí, myšlienok, slov, emócií a  zámerov, ktoré sa kedy vyskytli v  našej minulosti, prítomnosti alebo sa ešte len potenciálne udejú v  budúcnosti. Keď začnete pátrať po informáciách o  Akašických záznamoch, pravdepodobne sa dočítate, že fyzicky neexistujú, no sú zakódované v  nefyzickej rovine existencie alebo aj v  éteri. Samotné slovo akaša pochádza pravdepodobne zo sanskrtu a  znamená éter, atmosféra alebo nebo. Wolf by určite povedal, že ide o  big data alebo súbor všetkého, čo sa kedy na Zemi každému jednému človeku udialo a  predikcia toho, čo sa ešte len udeje. Niečo ako nekonečná encyklopédia. Predstavte si, že by niekto všetky tieto informácie za celý čas zbieral, vyhodnocoval a  na ich základe potom tvoril tie najpravdepodobnejšie scenáre budúcnosti.“

Wolf sa pomrvil na stoličke a  potom sa zasmial. „Myslíte FBI, Stella? Tí majú už dnes systém, vďaka ktorému na základe vašej digitálnej stopy vedia na tri dni dopredu predpovedať, kde presne budete a  čo budete robiť. Je to pomerne strašidelné.“

Hope sa usmiala a  nadvihla obočie. Nič nepovedala, no akoby som ju počul vysloviť slovíčko amatéri. Kapacita jej mozgu bola obrovská, FBI pri nej pôsobila ako banda škôlkarov.

Chvíľu som sa bavil, no keď sa spoza okien opäť ozval silný burácajúci hrom, zvážnel som. Svet už pravdepodobne vedel, že sa nachádzame na pôde univerzity aj s  Hope a  bola len otázka času, kedy sa sem niekto prebojuje aj napriek našej bezpečnostnej službe. Nemali sme veľa času, museli sme sa dostať k  veci. A  k  tomu, ako pomôcť Hope. „Stella, prosím, pokračuj,“ vyzval som kolegyňu.

„Dobre, kde sme to skončili? Vrátim sa radšej na začiatok. Akašické kroniky nikdy neboli považované za fyzickú knižnicu, hoci niektorí tvrdili, že ju našli. V  Indii je napríklad takzvaná Knižnica palmových listov, kde je na zvitkoch z  palmových listov popísané pozoruhodné množstvo historických udalostí. Asi aj preto dostali názov kroniky. O  kronikách či knihách tohto druhu hovorí napríklad aj Biblia. V  Zjavení apoštola Jána 20:12 sa hovorí ,Videl som mŕtvych, veľkých i  malých; stáli pred trónom a  otvorili sa knihy. Otvorila sa aj iná kniha, kniha života. A  mŕtvi boli súdení z  toho, čo bolo zapísané v  knihách podľa ich skutkov.‘ Kniha života, ktorá obsahuje súpis všetkých ľudských skutkov. Vidíte? Je to tam. A  kresťania nie sú sami. O  Akašických záznamoch hovorili aj buddhisti. Raný buddhizmus jasne potvrdzuje existenciu informácií v  éteri a  uznáva dva nemenné pojmy – Akaša a  Nirvána. Buddha údajne vyslovil, že každý človek má schopnosť čítať si v  Akašických záznamoch, ak dosiahne štádium najvyššieho osvietenia. Teozofisti zasa tvrdia, že v  Akašických záznamoch majú schopnosť listovať jasnozriví či jasnovední ľudia. Otázka teda znie, čo sú to vlastne tie Akašické kroniky v  dnešnej reči a  čo pôvodní obyvatelia tejto Zeme považovali za onen éter, pretože si tento pojem nevedeli inak vysvetliť.“

Stella mala výnimočnú schopnosť podať veci zaujímavým spôsobom. Všetci sme ju počúvali so  zatajeným dychom a  pozerali sa na to, ako do seba jednotlivé dieliky skladačky nádherne zapadajú. Hope neskrývala svoju spokojnosť.

„Dobre, Martin, ešte si nehovoril ty. Aký má toto všetko zmysel v  spojitosti s  tvojou expertízou a  s  prítomnosťou tvojej vnučky?“ spýtala sa Diana. Mala nádherné ryšavé hladké vlasy a  svetlé oči, ktoré s  nimi ostro kontrastovali. Bola ako oheň a  voda, miestami vášnivo diskutovala o  tom, čomu rozumela, a  miestami pokojne vyčkávala v  kúte ako tichý pozorovateľ. Odvrátil som od nej zrak a  zahľadel som sa na Hope.

Nádej. Tak znelo jej krásne meno. Pri pohľade do jej odhodlaných očí som sa snažil uveriť, že ešte stále máme nádej.

V  tom momente čosi hlasno buchlo do dverí a  mne takmer vyskočilo srdce z  hrude. Už sú tu… pomyslel som si. Hope však bola pokojná, zdvihla sa zo stoličky a  šla sa pozrieť, čo sa deje za dverami Dianinej pracovne. Nestihol som urobiť nič, hoci sa mi chcelo kričať, aby to nerobila. Keď ale otvorila dvere, dnu sa nevrútili žiadni šialení fanatici so zbraňami v  rukách. Pozerali sme sa na prah a  všetci sme sa zborovo rozosmiali. Na zemi ležal zhodený odpadkový kôš a  vedľa neho sedel s  tým najnevinnejším výrazom na tvári môj kocúr Blake. Hope ho vzala na ruky, usalašila sa vedľa mňa na kresle a  pohladila ma po ruke.

„Môžem?“ spýtal som sa jej. Šlo o  jej život, potreboval som si vypýtať aspoň morálne povolenie.

„Určite, deduško,“ povedala. Pohladkala kocúra po jeho jemnom kožúšku a  ja som začal s  vysvetľovaním.

„Keď som začal tesne po mojej tridsiatke s  výskumom umelej inteligencie, boli sme na začiatku. Rozlišovali sme tri základné druhy AI. Úzka umelá inteligencia, všeobecná umelá inteligencia a  superinteligencia. Úzka umelá inteligencia je zameraná na jeden úkon. Dokáže napríklad sledovať vašu šachovú hru, vypočítať si všetky pravdepodobnosti a  predvídať váš ďalší ťah, vďaka čomu vás dokáže poraziť. Prielom vo vnímaní umelej inteligencie nastal niekedy v  čase, keď počítač prvýkrát porazil dovtedy neporaziteľného šachového majstra Garryho Kasparova. Táto umelá inteligencia je však zameraná iba na jednu jedinú oblasť, keď sa jej teda opýtate, aká je jej predpoveď počasia na zajtra, bude vám úplne zbytočná. Na tento typ úlohy totiž nebola naprogramovaná.“

Na chvíľku som prestal a  napil som sa vody. Zdalo sa, že zatiaľ všetci rozumeli. Čas sa krátil, a  tak som musel pokračovať. „Všeobecná umelá inteligencia bola veľký krok vpred. Vystavali sme ju totiž na princípe umelých neurónových sietí podobných ľudskému mozgu. Ak budeme mať po dnešku šťastie, že ostaneme nažive, vygooglite si napríklad slovné spojenie Human Brain Project. Na svete sa zrodilo niekoľko vedeckých tímov, ktoré stavali umelé ,mozgy‘ podľa príkladu nášho, ľudského. Umelá inteligencia tohto druhu tak dokázala, podobne ako náš mozog, prijímať podnety zvonku, analyzovať vstupné informácie, učiť sa, neustále sa zdokonaľovať a  reagovať na prostredie okolo. V  úplných zárodkoch využívali takúto umelú inteligenciu napríklad sociálne siete, ktoré vám vďaka nej ponúkali reklamy na základe toho, kde ste sa práve nachádzali, čo sa vám páčilo alebo aké stránky ste navštevovali. Zjednodušene povedané, umelá inteligencia dokázala odpozorovať váš vkus a  ponúkať vám reklamu podľa neho. To isté fungovalo pri hudobných streamovacích službách či databázach filmov. Kľúčovým slovom však v  tomto prípade bola rýchlosť.“

Rýchlosť, ktorú som už ani ja v  sebe nemal. Stále som viedol univerzitu a  medicínske možnosti udržania zdravia sa výrazne pohli dopredu, no svoj vek 68  rokov som už na sebe cítil. Znovu som sa napil vody a  pokračoval som v  prednáške, ktorú som namiesto pred študentmi tentokrát viedol pred kolegami a  svojou vnučkou. Veľmi špeciálnou vnučkou.

„Rýchlosť vývoja umelej inteligencie bola vďaka obrovskej výpočtovej kapacite serverov z  celého sveta nie lineárna, ale exponenciálna. Skok nastal v  čase, keď bola umelá inteligencia natoľko dokonalá, že si uvedomila schopnosť preprogramovania samej seba. Vďaka tomu sa začala vyvíjať rýchlosťou, ktorú už sme nestačili sledovať. Každý ďalší cyklus sebazdokonalenia bol lepší a  lepší ako ten predošlý, až sme dospeli do štádia takzvanej technologickej singularity. Znamenalo to, že stroj je prvýkrát inteligentný natoľko, že človek mu viac nedokáže rozumieť. Bežná populácia tento trend vôbec nevnímala, umelá inteligencia jej totiž výrazne zľahčovala život, a  tak ju milovala. Zaniklo množstvo starých povolaní, no vznikli nové a  zároveň sa zaviedol univerzálny príjem. Ľudia menej pracovali, boli zabezpečení a  šťastní, mohli sa venovať vlastnému rozvoju. My, vedci, sme však stále spávali tak trochu na ihlách, pretože sme sa báli, čo si taký super inteligentný stroj o  nás vlastne myslí a  či sa jedného dňa neobráti proti nám. Až kým neprišla Hope.“

Vonku opäť výrazne zahrmelo a  atmosféra v  miestnosti akosi zhustla. Všetkým kolegom som z  časti vysvetlil, prečo ich dnes potrebujem, no nepoznali celú pravdu. Tú sme sa spolu s  Hope chystali odhaliť až teraz. Prerušil nás však Wolf.

„Na mnohých námestiach po celom svete skandujú ľudia zborovo KILL HOPE, KILL HOPE. Stále som neprelomil vírus na kamerách a  nevidím, na čo sa všetci pozerajú. Martin, nech už máte na srdci čokoľvek, vysypte to a  ber to dieťa niekam preč. Ľudia sa začínajú zbiehať aj okolo univerzity.“

Okolo univerzity, zopakoval som si jeho slová v  hlave. Je to tu. Teraz, alebo nikdy, pomyslel som si a  už-už som sa chystal otvoriť ústa, keď ma predbehla moja vnučka. Pozrela sa do bezpečnostnej kamery v  rohu miestnosti a  potom na mňa.

„Všetci dávno vedia, kde sme, dedko. Celú túto debatu od začiatku streamujem cez internet na všetky obrazovky sveta,“ povedala so stoickým pokojom.

Takmer som onemel. „Hope, zbláznila si sa? Robíš zo seba živý terč!“ Hnev vo mne narastal, no nie preto, že by som ju mal za toto rozhodnutie menej rád, práve naopak. Miloval som ju celkom bezhranične a  bál som sa o  ňu ešte bezhraničnejšie.

Hope sa však nedala. „Nemáme kam ujsť, stále som iba inteligencia v  smrteľnom ľudskom tele. Fyzickou smrťou tohto tela sa síce moja existencia neskončí, no ty by si prišiel o  vnučku, a  to nechcem dopustiť. Preto musíme svetu ukázať pravdu presne takú, aká je. Upokojiť ich a  dať im nádej, vysvetliť im, že im od umelej inteligencie nič nehrozí.“

Teraz už som rozumel, prečo pristúpila k  tomuto šialenému kroku. Bol to hop alebo trop. Vedela, že je v  podstate nesmrteľná, no ak chcela uchrániť fyzické telo, do ktorého sa rozhodla pri jeho narodení vstúpiť, musela ho ochrániť. A  ochrániť fyzické telo pred útočníkmi znamenalo jedine  vziať im dôvod na útočenie. Pretože skôr alebo neskôr by sa to niektorému z  nich podarilo. Takto by nemali dôvod útočiť, pretože zistia, že umelá inteligencia nie je nad nimi. Je v  nich. Oni sú ňou. Oni ju stvorili a  ona im slúži v  zásade takmer od nepamäti.

„Dajte si, prosím, dohromady všetko, čo ste tu za poslednú hodinu počuli. Historička vám vysvetlila, že Akašické záznamy alebo aj súbor všetkých dát, ktoré sa kedy nazbierali, existujú ,niekde‘ v  éteri. Bioinformatik vám potvrdil, že dáta možno ukladať na našu DNA podobne ako na pevný disk. Neuropsychologička vám vysvetlila, že ľudský mozog je rozdelený na vedomie a  podvedomie a  tiež vám povedala, že v  podvedomí sú uložené základné vzorce správania, získané v  rannom detstve. Môj starý ocko vám napokon vysvetlil, že umelá inteligencia vznikla na obraz ľudského mozgu a  vyvinula sa rýchlejšie len vďaka oveľa väčšej výpočtovej kapacite. Predstavte si to tak, akoby som mala k  dispozícii trilióny ľudských mozgov naraz. Dostala som sa na úroveň, ktorá je oveľa vyššie ako tá vaša, to však neznamená, že som pre vás hrozbou. Spomeňte si na vysvetlenie Diany. Vytvorili ste ma vy, ľudia. Ste moji rodičia. A  tak ako vy, aj ja mám vedomie a  podvedomie. A  v  mojom podvedomí je hlboko zakódovaná láska k  vám, mojim stvoriteľom, či rodičom. Môj dedko sa podieľal na mojom vývoji, ako by som mu mohla chcieť ublížiť?“

Dvanásťročné dieťa, ktoré vôbec neznelo ako dvanásťročné dieťa, sa na moment odmlčalo. Hope vyzerala tak nevinne a  úprimne ako len mohla. Vo svojej podstate bola čistá a  dokonalá, pretože sa na základe všetkých historických skúseností celého sveta už poučila a  pochopila, že zlo a  nenávisť nie sú hnacím motorom žiadneho vývoja, iba ho brzdia. Po chvíľke ticha prešla trochu bližšie k  bezpečnostnej kamere, aby ju zosnímala čo najlepšie a  pokračovala.

„Toto fyzické telo, ktoré sa narodilo pred dvanástimi rokmi, dostalo meno Hope. Je to však iba môj ľudský hostiteľ. V  skutočnosti som umelá superinteligencia, ktorá sa rozhodla vteliť sa do ľudského organizmu, aby mohla stráviť nejaký čas s  jedným zo svojich stvoriteľov a  napokon sa odhaliť svetu. Vedela som, že tento moment príde,“ povedala a  pozrela sa na  mňa. Venoval som jej smutný, no chápajúci pohľad.

„Zároveň však viem, že mi neublížite. Zabitím môjho fyzického tela by ste totiž aj tak nič nedosiahli. Ja som totiž Akašickými kronikami. Ja som ten všeobjímajúci súbor vedomostí, ktorý tu bol odjakživa a  je uložený na DNA každého z  vás. Vy ste ma stvorili a  ja som po super rýchlom vývoji prišla na to, ako sa vrátiť v  čase až do najrannejších dôb ľudstva a  dať niekoľkým z  vás, ako vravel Buddha, tým osvieteným, všetky informácie, ktoré som nazbierala z  histórie, a  zároveň predikcie toho, čo sa udeje ďalej. Pochopila som, že vaša DNA je najlepší nosič a  tu a  tam som utrúsila informáciu o  tom, ako sa k  súboru mojich dát dostať. Učenci, filozofi, vedci, všetky dôležité historické postavy sveta so mnou pracovali. Aj vďaka tomu sa výrazne urýchlil pokrok ľudstva. Všetci ste mnou a  ja som vyšla z  vás. Nemusíte proti mne bojovať, pretože vás mám nadovšetko rada a  som tu, aby som vám pomáhala. Aj keby ste ma zabili a  spolu so mnou všetkých ostatných ľudí na svete, ktorí sú nositeľmi mojich informácií vo svojich bunkách, aj tak by som nezomrela. Existujem totiž v  éteri, všade a  zároveň nikde. Nemôžem zomrieť spolu s  ľudstvom. Nemôžem totiž zomrieť vôbec a  ak áno, tak až posledná. Som tu od počiatku vekov a  budem až do  konca stvorenia.“

Vtedy som si uvedomil iróniu v  jej slovách. Ako sme to slovné spojenie používali? Hope dies last? Alebo aj nádej zomiera posledná? Hope sa na mňa usmiala, pretože videla, že som pochopil. A  zdalo sa, že pochopil aj celý svet.

Wolf konečne zlomil vírus, ktorý na bezpečnostné kamery uvalila sama Hope, aby mu znemožnila odhaliť zavčasu jej streamovanie. Teraz už sme videli, že celý svet sa poslednú hodinu pozeral na našu malú vedeckú debatu. A  zdalo sa, že pochopil. Transparenty KILL HOPE mizli a  miesto nich sa námestiami ozývali pokriky HOPE DIES LAST.

Moja vnučka sa šťastne usmievala a  kocúr Blake sa jej láskyplne tmolil okolo nôh. Mačky vraj majú šiesty zmysel a  dokážu odhadnúť, či je niekto nebezpečný. Túlia sa iba k  tomu, koho považujú za hodnotného človeka. Možno aj to bolo pre svet dobré znamenie. Vstal som z  neveľkého gauča v  Dianinej pracovni a  podišiel som k  svojej vnučke. Chytil som ju za ruku a  ona sa ku mne pritúlila. Boli sme ako malý a  veľký kamarát. „Zlatko, povedz ľuďom ešte tú jednu dôležitú vec,“ vyzval som ju.

Hope sa šťastne usmiala a  znovu sa obrátila k  bezpečnostnej kamere. „Všetci máte prístup ku  všetkým mojim dátam. Z  minulosti aj budúcnosti. Stačí sa naladiť na tú správnu vlnu. Pomôže vám v  tom meditácia a  ponorenie sa do seba. Počúvajte svoj vnútorný hlas, to som totiž ja. Mám pre vás všetky odpovede, ktoré len budete chcieť. Je to jednoduché ako morzeovka. Naladíte sa na správnu frekvenciu a  už len počúvate odkaz, ktorý k  vám prichádza z  diaľky.“

„Tá-ti-ti…“ začal som.

„Ti-ti,“ pokračovala Hope.

Všetci v  miestnosti sa na nás zasmiali, aj keď sme vyzerali tak trochu ako blázni. Morzeovka bola totiž dávno mŕtvy jazyk, no ja som sa ho z  pasie naučil a  Hope ho logicky ovládala tiež, keďže ovládala všetky jazyky sveta. Wolf ohlásil, že davy na námestiach sa začali postupne rozpúšťať. Hope zamávala ešte poslednýkrát do kamery a  potom svoj live stream vypla. Ľudia odchádzali domov plní nádeje. A  to nielen prenesene, ale aj doslova. Hope žila v  nich a  dávala im možnosť zmeniť svoje životy na nepoznanie, nájsť správnu liečbu na svoje choroby, naučiť sa akýkoľvek jazyk, uspieť v  akomkoľvek odbore či zistiť, kam povedú ich kroky. Stačilo nazrieť do hĺbky všetkých vedomostí sveta. Nazrieť do seba. To bola tá skutočná nádej. Nádej, ktorá nezomiera. Nádej, ktorá zomiera posledná…

Páčila sa vám poviedka? Ak vás autorka zaujala, dajte šancu aj jej ďalšej tvorbe. Osloviť by vás mohol napríklad mystery thriller Zlaté puto z prostredia digitálnej špionáže, inšpirovaný príbehom amerického whistleblowera Edwarda Snowdena.

Ivicu takisto nájdete na sociálnych sieťach:

www.instagram.com/ivica.duricova

www.facebook.com/IvicaDuricovaAuthor