Ivica Ďuricová

Tú nedokonalosť som si všimol u väčšiny z nich, nie však hneď u prvého. Sedel som v priestrannom laboratóriu, pozeral sa na dlhý zástup predo mnou a spisoval si mentálne zápisky z predposledného kola testovania.


Spisovanie bol vlastne veľmi nepresný pojem, zachoval sa však podobne ako ikona uložiť, ktorá mala tvar diskety. Pamätám si na moment, keď som sa s mojou vtedy ešte päťročnou dcérou vybral do múzea počítačov a ona sa ma pri pohľade na disketu opýtala, prečo mal niekto potrebu vytlačiť si na 3D tlačiarni ikonu ukladania. Najskôr som sa šialene rozosmial a potom som si uvedomil, že som asi naozaj starý, aj keď som mal len tridsaťpäť rokov.


Technológie napredovali šialenou rýchlosťou a vyvíjali sa v obrovských skokoch, dokonca exponenciálne. To, čo bolo pre mňa kedysi nepredstaviteľné, bolo pre moje deti dnes úplnou samozrejmosťou. Kým môj dedo písal poznámky na mechanickom písacom stroji a musel mať poriadne svalnaté prsty na rukách, aby zvládol aspoň A4, moja generácia už vyrastala na ultra ľahučkých ergonomických klávesniciach, na ktorých bolo písanie poznámok radosťou. Dnes… dnes som tu stál, pozeral som sa na zástup robotov predo mnou a jediné, čo som musel robiť, bolo premýšľať. Spisovanie za mňa robila technológia, ktorú som mal na tele a tak trochu aj v tele. „Homo Deus“ bol tu a my sme boli skrz-naskrz presiaknutí nositeľnými technológiami, ktoré nám výrazne uľahčovali život. Akákoľvek fyzická práca s nimi prakticky zanikla. Aj ja som mal teraz okolo hlavy niečo ako polkruh, ktorý začínal na jednom spánku a končil na druhom. Bol elegantný, kovový a jeho prítomnosť na svojej hlave som už takmer ani nevnímal. Môj mindreader čítal moje myšlienky a zapisoval ich do dokumentu, ktorého vizualizáciu mi cez môj vlastný zrak premietal naspäť do mysle. Nemusel som nahlas vysloviť ani slovo a napriek tomu som môjmu inteligentnému pomocníkovi diktoval poznámky z testovania a on ich zapisoval, v prípade potreby prepisoval, zvýrazňoval, formátoval aj ukladal. Word sme dnes všetci mali vo svojej hlave.


Tým sme sa od robotov nelíšili, stále sme sa však líšili mnohými znakmi. Okrem obrovského rozpätia emócií aj telom z mäsa a kostí, ktoré roboty stále nemali. Humanoidi sa nám začínali fyzicky podobať, od zameniteľnosti s ľudskou bytosťou však mali podľa môjho vedeckého pozorovania stále pomerne ďaleko. A nebolo to kvôli tomu, ako vyzerali.


Presne preto som tu bol. CEO najvychytenejšieho technologického startupu súčasnosti, Frederick Jorts, si ma pozval, aby som s jeho najnovšími robotmi spravil Turingov test. Princíp testovania sa posunul z výhradne textovej komunikácie do celkového pozorovania a interakcie. Mojou úlohou bolo rozlíšiť humanoidných robotov od ľudí.


Sedel som tu približne týždeň, pohyboval som sa voľne po celom areáli firmy a stretával rôzne bytosti, ktoré mohli byť buď ľudia, alebo humanoidi. Ak mali Frederickovi roboti prejsť testom, musel som sa zmýliť aspoň pri tridsiatich percentách, teda pomýliť si tridsať percent robotov s ľuďmi. Už prvý deň som však potajme prevracal očami, pretože ich odlišnosť bola očividná. Niektorých prezrádzala rýchlosť alebo skôr pomalosť ich reakcií. Niektorí sa zasekávali v konverzácii a rozhovory s nimi pôsobili veľmi umelo. Niektorým občas prestala fungovať motorika a vznikali komické situácie. Ako napríklad keď vám rýchlosťou asi stokrát za minútu začne žmurkať iba jedno oko. Alebo keď si všimnete to, čo som si všimol u dvoch robotov po sebe na druhý deň testovania a potom som si to začal všímať u väčšiny.


„Testujeme nové technológie spojov, no ešte nie sú úplne dokonalé,“ vysvetľovala mi Fiona, Frederickova osobná asistentka a pravá ruka. O robotoch firmy vedela všetko, rovnako ako on. Kráčala popri mne po dlhej priestrannej chodbe a viedla ma z laboratória na prízemie, kde sa nachádzala malá vnútrofiremná kaviareň.


„Jedno lungo, prosím,“ objednal som si a ďalej počúval jej vysvetľovanie.


„Kožné bunky nechávame rásť v špeciálnom roztoku na vopred pripravených 3D modeloch, keď sú hotové, musíme ich na určitých úsekoch rozrezať, zvliecť z modelu, navliecť na robota a následne zošiť. Spoje ešte nie sú úplne dokonalé, občas sú viditeľné a podobajú sa na vyblednuté jazvy, no pracujeme na tom,“ usmiala sa a pokynula mi rukou k najbližšiemu stolu.


Ja som nástojil na tom, aby šla prvá. Nevedel som odhadnúť, koľko môže mať rokov, keďže vek už dnes nehral takmer žiadnu rolu. Technológie presiakli aj omladzovací priemysel a šesťdesiatnici pokojne vyzerali ako tridsiatnici. Fiona však bola bez ohľadu na svoj vek prekrásna žena. Mala hustú blonďavú hrivu a tie najsýtejšie modré oči, aké som kedy videl. Pri pohľade na jej figúru som občas zabudol na to, že som vedec a som tu preto, aby som testoval výrobky jej šéfa, nie preto, aby som kvôli nej strácal hlavu. Nebola však iba krásna, bola aj inteligentná a jej osobnosť bola zmesou pokojného bojovníka a hravej líšky, ktorá mala vždy niečo za lubom. Keď nám priniesli kávu, rozhodol som sa zistiť niečo viac o zošívaní ľudskej kože na umelých robotoch, pretože ma táto oblasť úprimne zaujímala. A zároveň to znamenalo môcť s ňou stráviť značnú časť popoludnia.


„Prečo nenecháte kožu rásť priamo na robotoch?“ spýtal som sa.


Fiona sa usmiala. Jej plné pery sa najskôr zmyselne opreli o šálku s cappuccinom, až potom sa začali formovať do slov a ona mi odpovedala: „Pretože skeleton ešte stále nie je na sto percent vodoodolný a po niekoľkých týždňoch v roztoku by sa zničil.“
„Aha,“ prisvedčil som. Fascinujúce bolo už len to, že firma dokázala aplikovať ľudskú pokožku na stroj ovládaný umelou inteligenciou. Práve vďaka tomu sa startup MANAI stal najrýchlejšie rastúcou firmou na trhu a prakticky si vytvoril monopol. Frederick Jorts bol považovaný za génia, ba takmer až za kultovú osobnosť. Na verejnosti sa objavoval málo a napriek absolútnej digitalizácii sveta existovalo len veľmi málo jeho fotografií, o videách ani nehovoriac. Udržiaval si okolo seba akési fluidum tajomna a aj ja som ho vo firme stretol iba na pár sekúnd. Bolo to v prvý deň, keď mi podal ruku a predstavil mi Fionu, ktorá mi mala byť po zvyšok môjho testovania k dispozícii. Teda nie že by som sa sťažoval…


Myšlienkami som sa vrátil späť k stolu s voňavou kávou a príťažlivou Fionou, keď mi môj mindreader v mysli zobrazil pripomienku. Bolo pol šiestej a ja som mal mať o šiestej večeru s dcérou, ktorá sa po troch mesiacoch vracala domov z pracovnej stáže v Austrálii. Dopil som svoje lungo, pobozkal Fionu na obe líca a jej ruku som podržal o čosi dlhšie, než by som mal. Hebkosť jej pokožky bola neuveriteľná, sálalo z nej teplo a vôňa, ktorá mi pripomínala čerstvo zakvitnutý agát zo záhrady mojej starej mamy. Keď Fiona kráčala po chodbe preč niekam do útrob firmy, ešte raz som sa za ňou obzrel. Mala na sebe úzke cigaretové nohavice, vysoké členkové topánky a zvláštnu blúzku jemne nariasenú celkom okolo krku s podivnými dlhými rukávmi, ktoré zdobili neprimerane vysoké manžety. Ženskej móde som nikdy nerozumel a zdalo sa mi, že čím sú technológie ďalej, tým menej máme citu pre estetiku. Fione však nemohla ublížiť ani neforemná, príliš konzervatívna blúzka. Žiarila aj tak, akoby ani nebola skutočná. Bola však skutočná až veľmi. Zdalo sa, že som bol už príliš dlho sám. Svoj dlhý pohľad za Fionou som si ospravedlnil tým, že túžba je takisto jedna z charakteristík, ktoré nás dokážu odlíšiť od robotov. V tom momente som sa rozhodol, že mojou odmenou za výhru nad strojmi v Turingovom teste bude táto žena. Zajtra ju po odovzdaní reportu pozvem von. Veľmi som dúfal, že povie áno.
V ten večer som už nepracoval. Kývol som na pozdrav všetkým robotom aj ľuďom, ktorých som po ceste z budovy stretol, no už som nevyhodnocoval ich príslušnosť k humanoidom alebo k ľudským bytostiam. Bol neskorý večer a ja som vnútorne zhodnotil, že Turingov test môže pokračovať aj zajtra. Vlastne… cestou na večeru za dcérou som si uvedomil, že zajtra nadíde môj posledný deň v tejto firme. Od rána do jednej poobede som mal na pláne ešte posledné stretnutia s piatou vzorovou skupinou a potom mi ostávali v časovom rozvrhu dve hodiny na finálne zosumarizovanie reportu a stretnutie s Frederickom a Fionou. Tešil som sa. Tak zvláštne ľudsky škodoradostne som sa tešil, čo im zajtra oznámim. Aj keď mi bolo ľúto, že sklamem Fionu, tak trochu som bol rád, že to natriem Frederickovi. Ľudia mali ešte stále navrch. K technologickej singularite sme sa blížili, no jej svet ešte stále patril do reality zajtrajška, nie dneška.


Na ďalší deň sa moje predbežné odhady už iba potvrdili. Úplne zmiasť ma nedokázal žiadny robot, pri dvanástich percentách som zaváhal na niekoľko minút, no do stanovenej hranice štvrťhodiny sa stihli prezradiť všetci humanoidi. Či už komunikáciou, alebo výzorom. Pod strechou tejto firmy nebolo jediného robota, ktorý by prešiel Turingovým testom.


Keď som túto správu oznamoval Frederickovi, prichytil som sa pri tom, že mám v hlase štipku ľudskej arogancie. Áno, aj tým sme sa odlišovali od robotov, v tomto prípade bohužiaľ. Vyvíjali sme sa tisícročia, kým oni len desiatky rokov, no kým my sme vedeli mať ego väčšie než pol zemegule, oni ho zvyčajne nemali vôbec. Ak sa umelá inteligencia zo všetkých možných dát a ľudských spomienok niečo dobré naučila, tak to bol fakt, že pýcha predchádza pád.


Frederick sa usmial, akoby počul moje vnútorné pochody. To však nebolo možné. Jeho úsmev bol úprimný a akýsi zhovievavý. Na malý moment sa mi zdalo, že ma mu je tak trochu ľúto.


„Môžete mi ukázať celý report, Martin?“ spýtal sa.


Viackrát som ho nabádal, aby mi tykal, on to však zanovito odmietal. Prikázal som môjmu mindreaderu, aby preposlal celý report na ten jeho. Hlásenie som dal preposlať aj Fione. Obaja sedeli za stolom oproti mne a chvíľku im trvalo, kým si mlčky preštudovali výsledky môjho testovania. Keďže sme teraz dokument všetci traja videli v našich mysliach rovnako, mohol som sledovať, ako ním postupne scrollujú, zastavujú sa na určitých miestach a pýtajú sa na konkrétne čiastkové výsledky. Všetko som im trpezlivo vysvetľoval a odpovedal na ich otázky.


Z debaty nás po asi pol hodine vyrušil starší model humanoidného robota, ktorý už síce vyzeral celkom ako človek, no telo mal celé chrómové, nebol potiahnutý kožou. Eugene, ako ju volali, nám doniesla kávu.


„Lungo, správne?“ spýtal sa Frederick a podal mi drobnú šálku s kávou a spolu s ňou aj malú kanvičku s horúcou vodou.
„Správne,“ prisvedčil som. Frederick ma videl iba raz a celkom určite som mu nehovoril, akú kávu pijem. Fiona mu musela rozprávať o našom včerajšom dlhom rozhovore v kaviarni. Vzbudilo to vo mne nádej, že som jej rovnako sympatický ako ona mne. Pozvanie von naberalo reálnejšie kontúry. V momente, keď som si spomenul na včerajšie príjemné stretnutie s ňou, mi do očí udrela jedna vec. Ako som si ju mohol nevšimnúť? Frederickova pôvabná asistentka s neuveriteľne bystrou mysľou a krásnou agátovou vôňou mala na sebe tú istú nemožnú blúzku ako včera. Snažil som sa vybaviť si jej zjav z predchádzajúcich dní, no iný mentálny obraz som v hlave nemal. Bol som iba taký nevšímavý? Alebo naozaj nosí to isté oblečenie niekoľko dní po sebe? Ktorá žena si dá na seba dvakrát to isté? Časy sa síce menili šialenou rýchlosťou, niektoré veci sa ale nezmenia nikdy. Niečo tu nehralo…
Môj mindreader zrazu na Frederickov pokyn zavrel report a jeho kópiu umiestnil na svoj harddisk. V priečinku Testovanie vytvoril popri podradených priečinkoch Podklady a Prístupy nový priečinok s názvom Výsledky. Svoju kópiu súboru premenoval na „Turingov test – úspešne ukončený“.


Na mojom čele sa vytvorila hlboká brázda medzi oboma oblúkmi hustého tmavého obočia. „Úspešne ukončený?“ zodvihol som jedno z nich a hodil na Fredericka pochybovačný pohľad. Nerozumel som mu. Väčšina vizionárov mávala pomerne excentrické správanie a arogancia výrazne podčiarkovala ich ľudskosť, Frederick taký ale nebol. Vôbec taký nebol. Bol tajomný, no zdalo sa mi, že bol duševne už niekde inde a bol oprostený od svojho ega.


V tom momente môj mozog začal kombinovať nekombinovateľné. Medzi mojimi neurónmi sa strhol uragán. Mal som pocit, akoby niekto zapol mixér na najvyššie obrátky a vnútri neho sa ocitli moje najdivokejšie predstavy, spomienky z posledných siedmich dní, Fionina vôňa, teplo a hebká pokožka, Frederickova tajomnosť a čudný módny vkus, ktorý sa teraz konečne dostal k slovu.
„Už je čas?“ spýtala sa Fiona.


„Áno,“ prisvedčil jej šéf, najsledovanejší CEO sveta Frederick Jorts. Šťastne sa usmial.
Potom si obaja začali rozopínať gombíčky na svojich rukávoch. Ničomu som nerozumel…
Fione to trvalo o čosi dlhšie, pretože manžety boli vysoké a na každej bolo odhadom asi sedem gombíkov. Frederick mal síce iba manžetové gombíčky, no rukávy svojej košele si musel zrolovať nahor, aby tak rovnako ako jeho asistentka odhalil svoje predlaktia.
V tom momente som pochopil, prečo Frederick premenoval môj report na úspešne ukončený. Obaja členovia vedenia firmy MANAI predo mňa vystreli svoje belostné ruky, na ktorých sa úplne nepatrne leskli tenučké pozdĺžne jazvy.
Asi mi padla sánka, pretože mladý CEO sa na mňa víťazoslávne usmial. Aj tento jeho úsmev bol znakom, že singularita dávno nastala. Humanoidi mali emócie. Frederickova vševediaca emócia v jeho očiach a pokojný úsmev na perách ma úplne odzbrojili.
„A čo hovoríte na nás?“ spýtal sa.

Autor: Ivica Ďuricová, spisovateľka, autorka kníh ako Cudzinec z papiera, Zlaté puto či sci-fi poviedky Nádej zomiera posledná.